U právnika
Ochrankár čaká na chodbe, zatiaľ čo starší pán je v právnikovej kancelárii. Právnik, mladý muž, sedí za stolom, oproti staršiemu pánovi. A hovorí:
„ Tak, ako vám môžem pomôcť?!“
Starší pán rozčúlene spustí:
„ Už sa tu motám asi hodinu a vôbec nič som nevybavil! Nerozumiem tým úradným hodinám, čo máte na dverách!!!“
Právnik mu odvetí s úsmevom:
„ Na to sú tu moje kolegynky, aby vás usmernili. Obráťte sa s dôverou na ne, sú to všetko milé dievčatá!““
Starší pán:
„ Tie?! Veď mi iba nadávajú! .... A nazvali ma gaunerom .... a potom zavolali na mňa ochranku!“
Právnik sa tvári účastne:
„ To ma mrzí ....“
Starší pán pokračuje rozhorčene:
„ No, čo by ste robili na mojom mieste?!“
Právnik mu odvetí opäť s úsmevom:
„ Tiež by som sa sťažoval.“
Starší pán na to dôrazne:
„ Veď, ja sa práve teraz SŤAŽUJEM!!! ... Tak s tým niečo robte!“
Právnik:
„ Ja vás chápem, ale moje možnosti sú obmedzené ...“
Starší pán:
„ Tak, čo teda, mám si to nimi snáď vybaviť ručne –stručne?!“
Právnik sa k nemu nakloní a pošepká mu:
„ Medzi nami, ja by som to urobil...“
Starší pán vyskočí zo stoličky:
„ Beriem vás za slovo!“
A vzápätí vybieha na chodbu, kde kričí na ochrankára:
„ Povedal mi, vraj si to mám s nimi, s tými ženskými, vybaviť proste ručne – stručne ..., ale, keď ja ženu ani kvetinou neudriem!!!“
Ochrankár na neho len pozerá. Starší pán pokračuje:
„ Ste môj svedok!!!“
Právnik medzitým vyjde z kancelárie a hovorí staršiemu pánovi:
„ Ja som nič také nepovedal, aby ste si to vybavili ručne – stručne, a kedykoľvek to aj dôrazne popriem! A tuto, Jožinko, je mi svedkom, však?! Nič také som tomuto pánovi nepovedal, proste si zle vysvetlil moje slová! Je tak, Jožinko?“
Ochrankár sa na právnika súhlasne zazubí:
„ Rozumiem, nič také ste mu nepovedali!“
A obráti sa na staršieho pána a zhúkne na neho:
„ Čo si vymýšľate, há?! Poďme, je na čase, aby ste opustili tieto priestory!!!“
Starší pán sa pozrie na právnika:
„ No, vy ste mi teda riadny kvietok, prešibaný, všetkými masťami mazaný, len čo je pravda!!! Medzi štyrmi očami poviete všetko a potom to verejne popriete!!! A viete vy, čo?! Je mi z vás všetkých v tomto super, nie, hyper úrade, akurát tak na vracanie!!!“
Právnik sa usmeje:
„ Keď myslíte ... Môžem vám ešte nejako pomôcť?!“
Starší pán rezignovane:
„ Ale, kdeže, ja odchádzam. Idem stadeto preč a rovno do prvej krčmy, .... toto všetko sa mi snáď iba sníva!““
Právnik:
„ Výborne, Jožinko vás odprevadí, ale, klídek, Jožinko, dobre?! Len mu ukážte cestu.“
Ochrankár:
„ Jasné, šéfe!!!“
Odchádzajú. Vpredu ochrankár a za ním starší pán. Právnik ešte za nim volá:
„ A príďte v pondelok, okolo poludnia, vtedy tu zaručene niekto bude úradovať! A vy si vybavíte, čo potrebujete!“
Prednášková sála
Anastázia Nejzchlebová – Rožková stojí pred publikom, ktoré tvoria iba dve, už vyššie spomínané úradníčky. Jej asistentka sedí za stolom vedľa rečníckeho pultu. Anastázia Nejezchlebová – Rožková spustí.:
„ A teraz si ešte raz zopakujeme našu novú základnú mantru – ODÍĎ! A všetci, pekne nahlas!“
Úradníčky a asistentka opakujú po nej:
„ ODÍĎ ...“
Anastázia Nejezchlebová – Rožková sa na chvíľu zamyslí a potom pokračuje:
„ Ďalšou nevyhnutnou pomôckou pre vás je znalosť základných princípov úradníckeho stavu, a tými sú, konkrétne – po prvé, zásada – poslať stránku INAM! To jest, zbaviť sa jej, a to so všetkými súnaležitosťami, ktoré so tento proces so sebou prináša, ako sú: neodbytnosť, nereálne požiadavky, otázky, na ktoré nevieme odpovedať, vulgárne chovanie, a podobne!“
Z publika sa ozve mladšia z úradníčok:
„ Myslíte, poslať INAM v rámci tejto budovy, či celkovo?“
Asistentka okamžite:
„ Dotaz z publika, pani lektorka!“
Anastázia Nejezchlebová – Rožková mladú úradníčku ihneď pochváli:
„ Výborne, drahá, vidieť, že premýšľate o svojej práci, aj o živote celkovo. Nuž, poslať INAM, pravda, myslela som aj na INÉ oddelenie, prípadne, aj na úplne INÝ úrad.“
Mladá úradníčka uveličene:
„ Ďakujem.“
Anastázia. Nejezchlebová – Rožková blahosklonne:
„ Nemáte za čo. A posledná moja myšlienka – nadviažem už na tu povedané – teda, po druhé - treba DELEGOVAŤ PRÁVOMOCI!!! Už v starom Ríme sa tak dialo v rámci hesla: DIVIDE ET IMPERIA!!! Čiže, rozdeľuj a panuj!!! .... Ďakujem za pozornosť, vážené dámy, vážení páni a teším sa v budúcnosti opäť niekedy dovidenia!“
Anastázia Nejezchlebová – Rožková odchádza aj so svojou asistentkou. Staršia úradníčka sa spýta kolegyne:
„ A to ako myslela? Rozdeľuj a panuj?“
Mladšia úradníčka jej odvetí:
„ No, predsa – DELEGUJ PRÁVOMOCI, teda POŠLI INAM!“
Staršia úradníčka pokýva hlavou:
„ Aha, .... máš pravdu! Už rozumiem ...“
Nápis na masívnych dverách
Pred ním, pred budovou úradu, sa stretne starší pán s Anastáziou Nejezchlebovou – Rožkovou a s jej asistentkou, a školiteľka mu hovorí:
„ Počúvajte, vy! Počkajte!“
Starší pán sa zadiví:
„ Ja?!“
Školiteľka:
„ Áno, vy! Vás je škoda nechať hádať sa tu! Ale, ste dobrý, vážne, zaujali ste ma ... Nechceli by ste mi robiť volavku na mojich školeniach?“
Starší pán prekvapene:
„ Prosím?!“
Asistentka horlivo:
„ Pani Nejezchlebová – Rožková vám práve ponúkla miesto volavky, t.j., provokatéra na jej školeniach, ale, samozrejme, s vopred dohodnutým scenárom.“
Anastázia Nejezchlebová – Rožková dodá:
„ Kvôli zvýšeniu atraktivity by ste hrali človeka z ulice, čo zablúdil na moje školenie, a pravdepodobne by ste boli vždy aj vyhodený, ale, ukrojilo by mi to, pravda, z času a bol by potom aj väčší priestor na diskusiu s publikom, a aj by sa prebralo z pasivity a letargie a bolo by aktívnejšie. Tak, čo poviete, tľapneme si?
Starší pán:
„ Dobre! Ja som za!!!“
Podajú si ruky s Anastáziou Nejezchlebovou – Rožkovou. Asistentka sa na oboch spokojne usmieva.
Koniec. Ďakujem za pozornosť milí čitatelia.